Pred 80 rokmi, 31. marca 1945 vo večerných hodinách, oslobodila slávna Červená armáda Galantu ako prvé mesto v súčasnom Trnavskom samosprávnom kraji. Operáciu riadil maršal Malinovskij a zahynulo pri nej 52 sovietskych vojakov. Okrem týchto strát ustupujúci Nemci zastrelili 9 občanov maďarskej národnosti, ktorí odmietli bojovať... na ich strane. Nasledujúci deň ustupovali nacistické vojská cez Dolnú Stredu, kde po zásahu granátom zahynul brat môjho starého otca Ľudovít Chmelár. Sláva osloboditeľom a česť pamiatke všetkých, ktorí padli za našu slobodu. ĎakujemeČítaj viac

UKRADNUTÁ VLAJKA Pred 105 rokmi, 30. marca 1920, schválilo dočasné Národné zhromaždenie štátne symboly Česko-slovenskej republiky. Je to výročie zrodu našej česko-slovenskej vlajky. Áno, NAŠEJ, pretože takou mala aj ostať a Slovákom bola doslova ukradnutá, čo priznáva aj český historik Michal Stehlík: "Pre nás sa vlastne ...nič nezmenilo. Aj tú vlajku sme si ukradli, hoci sme sľúbili, že si ju nenecháme. Vlastne sme tým porušili dohody. Pretože sme to cítili kontinuálne. Česi cítili, že Československo bol český štát." Konkrétne tým porušili čl. 3 odst. 2 ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z 25. novembra 1992, ktorý výslovne uvádzal, že "Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku ČSFR používať štátne symboly ČSFR". Historická slovenská trikolóra (biela, modrá červená) sa od českej bikolóry (biela, červená) líšila prítomnosťou modrej farby. Preto sa rozhodlo, že na česko-slovenskej zástave bude Slovensko reprezentovať práve modrý klin. Nová vlajka inšpirovaná kubizmom bola naozaj unikátna, a takou aj mala ostať. Mala symbolizovať jedinečné historické spojenie dvoch národov a mali sme povinnosť zachovať jej ideovú čistotu bez neokoloniálnych reminiscencií. Slováci sa nevzdali česko-slovenskej vlajky preto, že by necítili kontinuitu so zaniknutým štátom, ale preto, lebo si ctili dohody a považovali túto vlajku za spoločnú. Škoda, že sme to tak necítili všetciČítaj viac

O NAŠOM CIVILIZAČNOM UKOTVENÍ NA ZÁPADE Podľa Andreja Bána z Denníka N je "zásadnou témou nášho civilizačného ukotvenia na Západe" zvyšovanie výdavkov na zbrojenie a vyslanie vojakov na Ukrajinu... Za normálnych okolností by takáto hlúposť nestála za reakciu, ale my nežijeme normálne časy, a keďže sa takéto nezmysly vyk...rikujú na námestiach a z nevzdelanosti sa stala spoločenská norma, bude potrebné verejnosti vysvetliť, čo nás ukotvuje a definuje v západnej civilizácii. Ak by o tom, či patríme na Západ, rozhodovala miera zbrojenia, tak asi najzápadnejšie by boli bývalé kolónie a štáty rovníkovej Afriky. Ak by o tom, či sme západnou krajinou, rozhodovalo pochodovanie našich vojakov na Ukrajinu, tak by asi vzorovým štátom bol ten Hitlerov satelit pod správou katolíckeho farára, ktorý svoju účasť na nacistických zločinoch tiež ospravedlňoval tým, že bránime "novú Európu" pred "barbarským Východom". Nie, toto naozaj nie sú znaky západnej civilizácie. Našu ukotvenosť k západnej civilizácii vždy určoval a formoval náš jazyk, písmo, kultúra a náboženstvo. Naše najvýchodnejšie sochy rytiera Rolanda a gotické katedrály, diela Majstra Pavla z Levoče, stredoveké fresky na Gemeri, poézia Sládkoviča, Hviezdoslava, Smreka, Novomeského a Rúfusa, Dobšinského rozprávky a ľudové piesne, obrazy Benku, Hložníka a Brunovského, Kompánkove drevené plastiky, Jurkovičove stavby, hudba Schneidera-Trnavského, Zeljenku, Stračinu a Vargu až po herecké kreácie všetkých tých junákov, ktorí sa volali ako zbojníci z Jánošíkovej družiny: Chudík, Filčík, Romančík, Pántik, Mistrík, Zvarík, Kvietik... Tu sú korene našej pevnej ukotvenosti v západnej civilizácii. Môžete k tomu pridať demokratické výdobytky, slobodu prejavu, práva žien, oddelenie cirkvi od štátu, našu právnu kultúru a filozofiu štátu, ale militarizmus nikdy nerozhodoval o tom, či patríme k Západu alebo nie. Pacifizmus už viac. Nervozita zo záverov okrúhleho stola u prezidenta republiky začína pripomínať Kocúrkovo. Keď Denník N napíše do titulku, že opozícia sklamala, nikdy to nie je len novinársky názor, ale varovanie niekoho mocnejšieho. Uvidíme, či bude nasledovať pád Šimečku, ale celé je to smiešne. Čo sa vlastne dohodlo v Grassalkovičovom paláci? Záver zo stretnutia bol, že "žiadna parlamentná strana zatiaľ nechce zvyšovať výdavky na obranu". Už vtedy som upozornil, že kameň úrazu bude v slovíčku "zatiaľ", no a hneď na druhý deň opozícia poprela, že by nechcela viac zbrojiť. Dnes ráno sa k nim pridal prezident Pellegrini a minister obrany Kaliňák, ktorí hovorili o zhode navyšovať vojenské výdavky. To je tak (zámerne?) chaotický signál smerom k verejnosti, až musím povedať, že Matovič mal vlastne pravdu: celé to bolo obyčajné divadlo. Zbrojiť sa bude, aj keby na chleba nebolo! Je naozaj nechutné, ako sa tu zavádza obyvateľstvo... Vždy budeme svojou podstatou súčasťou západnej civilizácie, lebo sme vznikli v jej lone a naša kultúra (nielen tá umelecká, ale aj právna) je jej súčasťou. Všetko ostatné je bohapusté zavádzanie. Hysterické rozoštvávanie opozície, že ak sa nepridáme ku "koalícii ochotných", spochybňujeme našu európsku orientáciu, je bezočivá lož. Mnohí už asi zabudli, že výraz "koalícia ochotných" sa spája s nelegálnou vojenskou agresiou v Iraku, s flagrantným porušením medzinárodného práva. Vtedy aj teraz chce "koalícia ochotných" obísť Bezpečnostnú radu OSN. Toto povedal Peter Pellegrini absolútne presne: riešenia mimo štruktúr EÚ a NATO nie sú v súlade s povinnosťami v rámci Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. A nie je náhoda, že nás do tohto nezodpovedného vojenského dobrodružstva ťahajú práve tí dedičia dzurindovskej politiky, ktorí nás pred 22 rokmi vohnali do irackého pekla. Nerád to hovorím, ale musím povedať, že Peter Weiss sa zbláznil. Vo svojej nenávisti voči súčasnej koalícii zachádza tak ďaleko, že sa úplne stotožnil s progresivistickým krivením reality. Jeho výčitky, že prečo by nám mala Európska únia pomáhať pri odstraňovaní následkov slintačky a krívačky, keď my nechceme vyslať vojakov na Ukrajinu, je tak strašne mimo misu, až sa mi nechce veriť, že toto napísal bývalý vrcholový politik, ktorý patril kedysi k tým najracionálnejším a najprezieravejším. Peter Weiss samozrejme vie, že EÚ je nám povinná pomáhať, pretože platia určité pravidlá a my si plníme všetky povinnosti, vrátane tých finančných. Snáď mu nemusím vysvetľovať aj to, že Ukrajina nie je členským štátom EÚ a nemáme voči nej žiadne záväzky, napriek tomu jej pomáhame vysoko nad svoje možnosti. Spájanie solidarity v rámci EÚ so vzťahmi s Ukrajinou je miešanie jabĺk s hruškami, ale vyjasnime si jednu vec platnú nielen pre Weissa, ale aj pre jeho nových progresivistických kamarátov, s ktorými sa stotožnil: ak vyhovieme Bruselu, Berlínu či Parížu, väčšinou tým nepotvrdzujeme svoje európske hodnoty, ale podriadenie sa slabšieho silnejšiemu. Princíp solidarity si nemožno mýliť s princípom dominancie. Takto si na to zvykol možno v sovietskom tábore, ale byť Európanom znamená prijímať riešenia výhodné pre všetkých, nielen pre hegemóna. Toto sa tí naši postkomunistickí lokaji dosiaľ nenaučili. Nečakajte, kým s vami politici zasa vybabrú, podpíšte petíciu proti zvyšovaniu zbrojenia už teraz: https://www.peticie.com/ani_cent_navye_na_zbrojeniČítaj viac

"MALIAR Z KVITNÚCEHO PREŠOVA" SA VRÁTIL DOMOV Zo všetkých svojich statusov mám najradšej nie tie, ktoré majú najviac lajkov, ale tie, ktoré majú nejaký vplyv - a to ani zďaleka nie iba politický. Možno sa pamätáte, ako som vás pred niekoľkými mesiacmi informoval o 300. výročí úmrtia prešovského rodáka Jakuba Bogdana, jed...ného z najvýznamnejších barokových maliarov, ktorého diela dnes zdobia najmä paláce anglických kráľov. https://www.facebook.com/photo.php?fbid=971740408331515&id=100064866933402&set=a.475941007911460 Status vyvolal veľký záujem medzi znalcami a milovníkmi výtvarného umenia, pričom mnohí o tomto umelcovi počuli po prvýkrát. Vtedy som vyjadril nádej, že snáď čoskoro splatíme dlh tomuto významnému slovenskému rodákovi výstavou v Slovenskej národnej galérii alebo označením jeho rodného domu v historickom centre Prešova pamätnou tabuľou. K tomu síce ešte nedošlo, ale napriek tomu sa jeho dielo začína vracať tam, kam patrí. Známy finančník a veľkopodnikateľ Patrik Tkáč si podľa vlastných slov prečítal môj status a zostal v šoku, že taký slávny umelec pochádzal zo Slovenska a pre väčšinu obyvateľov je prakticky neznámy. Hoci nie je zberateľom umenia, začal po ňom pátrať, doslova prehľadal svetové zbierky a napokon ho našiel prostredníctvom medzinárodného obchodníka s umením až v New Yorku. Za obraz "Kohút a iné vtáky pri ruinách v krajine s chatou a holubníkom v pozadí" (1710) zaplatil takmer 400 000 eur a priniesol ho do rodného mesta Jakuba Bogdana, kde ho môžete obdivovať v Krajskej galérii v Prešove (edit: momentálne v obchodnom centre EPERIA). Nielen podľa kurátorky výstavy je to "najvzácnejší klenot" galérie. A tak som šťastný, že som mohol svojou troškou prispieť k tomu, aby sa slávny barokový maliar Jakub Bogdan (1658 - 1724) vrátil po vyše troch storočiach na Slovensko. Užite si ho aj vyČítaj viac

ŠVEJKOVSKÁ OPOZÍCIA Progresívne Slovensko ma opäť pobavilo. Vystrašené z odmietavého stanoviska Denníka N (to som ešte nevidel, aby mal jeden propagandistický orgán falošne sa vydávajúci za noviny taký vplyv na politickú stranu), iniciatívy Mier Ukrajine a rôznych iných súčastí piatej kolóny okamžite zmenilo svoje pôvodn...é stanovisko z okrúhleho stola u prezidenta a poponáhľalo sa verejnosti až švejkovským spôsobom zatrúbiť, že progresívci zbrojiť chcú! Oni len vlastne nechcú "Kaliňákovu nákupnú horúčku"! Viete, ale toto je už veľmi nepresvedčivý až trápny alibizmus... Podľa dohody totiž minimálne 20 percent vojenských výdavkov musí ísť na "modernizáciu armády" - rozumej: nákup zbraní zo zahraničia. Pri vyšších výdavkoch logicky stúpa aj objem peňazí určených na nákup zbraní - rozumej: na "Kaliňákovu nákupnú horúčku". Platí teda to, čo som povedal: Tomáš Valášek z PS už dávno fanaticky horlí za zvyšovanie zbrojenia a Šimečkovo umiernené stanovisko je len dymovou clonou. Im nevadí, že sa nakupujú zbrane vo veľkom. Im vadí, že tie mastné provízie neputujú do ich vrecák. Nehovoriac o tom, že práve tí, ktorí patria k najväčším klimatickým alarmistom, obetujú celú agendu životného prostredia bezbrehému militarizmu... Jediný, ktorý, ako sa zdá, pod tlakom verejnej mienky otočil, je Fico. Lídrom v Bruseli posiela odkazy, že namiesto zvyšovania zbrojenia by radšej mali nájsť peniaze na záchranu automobiliek po Trumpových clách. Moja rada však znie: príliš sa na to nespoliehajte. Aj on súhlasil so zvyšovaním zbrojenia. Namiesto toho ostaňte bdelí a radšej podpíšte petíciu proti zvyšovaniu zbrojenia: https://www.peticie.com/ani_cent_navye_na_zbrojeniČítaj viac

AKÉ SÚ REÁLNE NÁKLADY NA ZBROJENIE NA SLOVENSKU To, čo sa včera dialo v Prezidentskom paláci, bola taká neúprimná pozičná hra. Všetky zúčastnené parlamentné strany sa tvárili, že vlastne zatiaľ nechcú zvyšovať vojenské výdavky, hoci na to sa tam zišli, hoci premiér sa vrátil z Bruselu s tým, že je to hotová vec a vš...etci sa na tom zhodli, a hoci donedávna práve Progresívne Slovensko vykrikovalo, že zbrojíme málo. Už som upozorňoval na to, že v PS hrajú hru na dobrého a zlého policajta, v ktorej Šimečka ubezpečuje, že nesúhlasí s vyslaním slovenských vojakov n Ukrajinu, kým Ódor vyhlasuje, že našu vojenskú misiu na východ podporuje. A podobne je to aj so zbrojením, kde sa Šimečka tvári „ja nič, ja muzikant“, ale Valášek ziape, že nielenže by sa mali výdavky na obranu zvyšovať, ale nemali by sa dávať ani do vojenských nemocníc, len na zbrane. A hoci sa vonku pod oblokmi rozčuľovala Matovičova družina bláznov, že načo zbrojiť – nezabúdajme, že to bola ona, ktorá drasticky zvýšila zbrojenie a ešte ako jediná vláda v Európskej únii rozdala našu vojenskú výzbroj z podstaty. Najkomickejšie je stanovisko iniciatívy Mier Ukrajine. Títo neboráci chápu postoj opozičných strán ako zradu, nariekajú, že opoziční lídri sa postavili chrbtom k svojim spojencom a že týmto gestom odmietajú byť súčasťou koalície ochotných... Utrite tým ufňukancom slzy. Je to len pokrytecká hra, komu zostane v ruke Čierny Peter. Zbrojenie je totiž vrcholne nepopulárne a predčasné voľby nie sú zažehnané, takže každý si dáva pozor, čo nasľubuje svojim voličom. V skutočnosti (a to je smutné) chcú zbrojiť všetci. Takýto výnosný biznis si totiž nikto nechce nechať ujsť. Je to situácia veľmi podobná tej z augusta 1899, keď cárske Rusko zvolalo do Haagu vôbec prvý mierový kongres o obmedzení zbrojenia, ale nie preto, že by naozaj túžilo po mieri, ale preto, lebo v porovnaní s Rakúsko-Uhorskom, Nemeckom a Francúzskom nestačilo zbrojiť. Od prvej svetovej vojny nás to však nezachránilo. Takže za zatvorenými dverami sa už čoskoro aj lídri slovenských parlamentných strán začnú hádať len o tom, kto chce zbrojiť a kto ešte viac a budú sa tváriť, že sú jednotní, hoci je to jednota proti vlastnému ľudu, ktorého záujmy v tejto chvíli nikto z nich nebráni. A to je to desivé. V skutočnosti sa včera nedohodli na zvyšovaní zbrojenia iba preto, lebo nedokázali nájsť východisko z tejto trápnej situácie – a síce: ako to spoločne naservírovať ľuďom (keďže opozícia odmietla koalícii kryť chrbát, a tá do toho sama nemala odvahu ísť). Lebo občania majú celkom iné priority ako je nákup tankov, stíhačiek a delostreleckej munície. Ak niekto ešte stále nechápe, že zvyšovanie zbrojenia je to posledné, čo Slovensko zmietané toľkými problémami potrebuje, pripravil som vám niekoľko čísiel, aby ste si vedeli predstaviť, ako by to nás všetkých a každého jedného z vás zaťažilo. Dve percentá HDP na vojenské výdavky (aktuálna úroveň) znamenajú pri súčasnom stave verejných financií 2,6 miliardy eur. Tri percentá by predstavovali 3,9 miliardy eur, štyri percentá 5,2 miliardy eur a päť percent HDP 6,5 miliardy eur. Náklady na zbrojenie na obyvateľa predstavujú pri 2 percentách HDP 481 eur, pri 3 percentách HDP 722 eur, pri 4 percentách HDP 963 eur a pri 5 percentách HDP 1204 eur. Oproti aktuálnej úrovni by 3 percentá HDP predstavovali nárast o 241 eur na obyvateľa, 4 percentá znamenajú nárast o 482 eur na obyvateľa a 5 percent HDP by zvýšil náklady na obyvateľa o 723 eur. Takže otázka znie, či naozaj chceme takto zaťažiť naše rozpočty. My v hnutí Zjednotení za mier hovoríme rázne NIE, a preto vyzývame každého, kto zmýšľa rovnako a kto chce zastaviť plány na zvyšovanie vojenských výdavkov, aby podpísal našu petíciu ANI CENT NAVYŠE NA ZBROJENIE, kým nie je neskoro: https://www.peticie.com/ani_cent_navye_na_zbrojenie ĎakujemeČítaj viac

Na jednej strane je obdivuhodné, ako dokáže Fico s Kaliňákom ešte stále spravovať moc. Nakŕmia Kotlára, uspokoja Huliaka, skrotia Migaľa, povydierajú Danka, tamtoho zvolia, tamtú odvolajú a všetko im to drží pokope. No bravo, ak to chcete počuť. Ale štát nie je biznis korporácia. Štát je idea národa. Takýto štýl vládnut...ia sa skôr či neskôr vypomstí celej spoločnosti. Nie je v tom žiadna dlhodobá vízia. Žiadne úsilie o rozvoj spoločnosti. Len snaha, aby kšefty plynuli tak ako majú... Dokedy nám bude toto stačiťČítaj viac

POLITICKÍ PRISMŔDAČI O nebezpečnej nákaze dobytka sa nevyjadrujem, lebo o nej veľa neviem, ale jedno viem určite: tí, ktorí si u nás hovoria „opozícia“, neprispievajú ani k riešeniu situácie, ani ku kontrole vládnej moci, ale len k šíreniu paniky medzi obyvateľstvom. To, čo vyvádza Martina Holečková alebo Alojz Hlina je v...yslovene odsúdeniahodné. Ozval sa dokonca aj generál bez vojska Pavel Macko, ktorý sa povystatoval, že on predsa vyrastal na majeri, takže on vie veľmi dobre, čo je to slintačka a krívačka (sic!), a preto má rázne riešenie: do 24 hodín odvolať celú vládu! No ešteže ju nenavrhol vystrieľať... Ale ukončime to, lebo nemám chuť sa zaoberať takýmito nímandmi. Stačí malá konfrontácia faktov. Pred dvoma dňami obvinil predseda SaS Branislav Gröhling ministra Takáča, že pri nákaze slintačky a krívačky nekonal dostatočne rýchlo. Dnes prišla odpoveď z Bruselu: „Opatrenia proti slintačke a krívačke Slovensko prijalo načas a v súlade s pravidlami EÚ. Niektoré išli aj nad rámec požiadaviek EÚ,“ uviedol eurokomisár pre rybolov a oceány Kostas Kadis. Ide o dôležité stanovisko Komisie, ktoré výrazne ovplyvní možné kompenzácie z európskeho rozpočtu pre zasiahnuté slovenské chovy. https://euractiv.sk/section/ekonomika-a-euro/news/opatrenia-proti-slintacke-a-krivacke-slovensko-prijalo-nacas-a-v-sulade-s-pravidlami-eu-tvrdi-eurokomisia/ Klasik by povedal „šach – mat“. Ale my sme predsa na Slovensku, a preto vieme, že títo politickí prismŕdači – najdeštruktívnejšia a najnekompetentnejšia opozícia, akú sme kedy mali – nie sú schopní priznať si chybu, ospravedlniť sa, tobôž nie priložiť ruku k dielu a pomôcť republike v týchto ťažkých časoch. Ale čo robia tí hyperkritickí novinári? Všetci tí nabudení „overovatelia faktov“, ktorí tak úzkostlivo kontrolujú vládnu koalíciu? Tu sa im odrazu vyplo kritické myslenie? Je to ich spoločná hanba, že dopustia takéto bezduché špinenie a ohováranie vlastného štátu za vymyslené prešľapy. Navyše, ak ide o nákazu, ktorá môže zdevastovať celé hospodárstvo, a teda by ste v takejto krízovej situácii očakávali spoluprácu a solidaritu všetkých politických síl. Ale ak niekto straší obyvateľstvo vymyslenými zdravotnými následkami a šíri poplašné správy, na to máme v tejto republike ešte stále paragrafy. Lebo najviac to nesmrdí v maštaliach, ale v radoch opozícieČítaj viac

Pri hrabaní sa v spomienkach mi vyskočila ešte táto unikátna fotografia z Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach roku 1983. Historická dráma Tisícročná včela tu získala nomináciu na Zlatého leva za najlepší film. Na snímke je režisér Juraj Jakubisko (zomrel v roku 2023), herečka Eva Jakoubková (v Tisícročnej včel...e hrala Kristínu, zomrela v roku 2005), herec Štefan Kvietik (zomrel 21. marca 2025), spisovateľ a scenárista Peter Jaroš a dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe Jozef Paštéka... Toľko krásnych ľudí na jednom miesteČítaj viac

ZAČALO SA TO PRED 26 ROKMI Mnohí by na to radi zabudli. Ale tí, ktorí uvažujú v súvislostiach, dobre vedia, že deštrukcia svetového poriadku sa začala 24. marca 1999. V tento deň vo večerných hodinách prepadli letecké sily NATO za účasti USA, Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Dánska, Nórska, Talianska, Holandska, Belgick...a, Portugalska, Španielska a Turecka suverénne územie Juhoslávie. Všetky zúčastnené krajiny sa dopustili ťažkého zločinu vojenskej agresie, keďže bombardovanie sa uskutočnilo v príkrom rozpore s Chartou OSN a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Spolupáchateľmi tohto zločinu boli aj také štáty ako Slovensko alebo Česko, ktoré umožnili prelet útočiacich bombardérov NATO cez svoje územie. Jeden z členov vtedajšej vlády, minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš (ktorý spolu s ministrom spravodlivosti Jánom Čarnogurským odmietli podporiť toto protiprávne konanie), neskôr vydal svedectvo, že americké bombardéry leteli nad ich hlavami už v čase, keď o tom ešte len rozhodovala vláda. To znamená, že niekoľko hodín sme boli nesvojprávnou republikou, ktorá nemala úplnú kontrolu nad svojím vzdušným priestorom. Tieto slová nepriamo potvrdil aj vtedajší šéf českej diplomacie Jan Kavan, ktorý vysvetlil, že počas zasadnutia vlády k tejto otázke telefonoval s generálnym tajomníkom NATO Javierom Solanom, ktorý mu arogantne oznámil, že lietadlá Severoatlantickej aliancie už stoja na rampe a odletia tak či tak. Čiže bolo to surové prepadnutie, nehanebné svinstvo, nič viac. Neskôr sa ukázalo, že všetky dôvody na vojnu boli vymyslené. Už 22. apríla 1996 začali guerilly teroristickej organizácie UCK (Kosovskej oslobodeneckej armády) útočiť na srbských policajtov a civilistov v Kosove. Kým UCK vraždila Srbov a dobyla niekoľko dedín, Američania sa rozhodli využiť etnickú nenávisť a postavili sa na stranu Albáncov. Hoci bola UCK na zozname teroristických organizácií, odvtedy jej zločiny neboli západným spoločenstvom kritizované. Srbi boli v práve pri obrane územia, no aj oni sa pri tom dopustili zločinov. Ako neskôr trefne poznamenal slávny slovinský filozof Slavoj Žižek: "Nechápem, prečo sa Američania zo všetkých nacionalizmov v regióne rozhodli chrániť práve ten albánsky." K zlomu prišlo v noci z 15. na 16. januára 1999, kedy bolo v dedine Račak v srbskej provincii Kosovo zavraždených 45 ľudí. Vina automaticky padla na Srbov, ale prítomní experti spochybnili oficiálne stanoviská. Ako upozornila fínska patologička Helen Rantauová, výsledky vyšetrovania vedú k tomu, že táto scéna bola naaranžovaná. Nešlo o neozbrojených civilistov, ale o príslušníkov UCK, ktorí zomreli inde a na toto miesto boli nazvážaní. Američania však zneužili túto účinnú vojnovú lož na zdôvodnenie svojho chystaného útoku na Juhosláviu. Rovnako šírili aj vymyslenú historku o "koncentračnom tábore v Prištine", ktorý nikdy neexistoval. Táto vojna bola čistý podvod. Od jej zámienky až po ubezpečovanie, že cieľom je "zachovanie multietnického Kosova v rámci Juhoslávie". Skutočné etnické čistky sa totiž začali až po bombardovaní a vyústili do bezprecedentného odtrhnutia Kosova. Odtrhnutie Krymu a ďalšie separatistické tendencie vo východnej Európe sú iba dôsledkom tejto deštrukcie medzinárodného práva, ktorá pokračovala Afganistanom, Irakom, Líbyou, Sýriou a skončila sa Ukrajinou. Preto každý, kto uvažuje o mieri, musí chápať veci v celom globálnom kontexte a uvedomiť si, že tento bordel sa môže skončiť len multilaterálnou dohodou o novej bezpečnostnej architektúre, v ktorej budú zohľadnené záujmy všetkých hráčov. Európa sa však zatiaľ takto nespráva. Namiesto toho, aby zaujala neutrálnu pozíciu sprostredkovateľa, sa militantne postavila na jednu stranu vojny, ktorú hucká do boja a voči druhej strane vysiela nepriateľské odkazy. Ale takto sa diplomacia nerobí a nikdy nerobila. Kaja Kallasová svojím agresívnym prístupom, pri ktorom sa zaujíma len o zbrojenie, fakticky potvrdzuje, že Európa dnes nemá diplomaciu a že nie je mierovým, ale vojnovým projektom. A takú Európu odmietam. Odmietam ju preto, lebo je založená na tých najhorších tradíciách, z ktorých vzišli militarizmus, kolonializmus, rasizmus, šovinizmus a napokon aj fašizmus. Vidíme to aj doma na snahách opozície, ktorá pristupuje k Rusku iracionálne, hystericky až šovinisticky. Ak jeden z lídrov iniciatívy Mier na Ukrajine Marián Kulich vykrikuje na demonštrácii, že Rusko iniciovalo druhú svetovú vojnu i studenú vojnu, tak ho treba vrátiť do lavíc základnej školy, aby sa doučil dejepis. Jednoznačným vinníkom druhej svetovej vojny bol rozpínajúci sa fašizmus, proti ktorému sa Západ v tridsiatych rokoch nebol ochotný postaviť, hoci Sovietsky zväz sústavne vyzýval európske štáty na spoločný front proti nacizmu. A až keď Moskva videla, že sa môže spoľahnúť iba na vlastné sily, podpísala s nacistickým Nemeckom bilaterálnu zmluvu, ktorú mu teraz všetci oplieskavajú o hlavu, hoci (len tak mimochodom) ZSSR bol posledný, ktorý tak urobil (po Francúzsku, Belgicku, Poľsku a mnohých ďalších). Stalin tým získal dva roky na dobudovanie svojho vojenského priemyslu a jeho presun za Ural, bez čoho by sa mu nikdy nepodarilo poraziť Hitlera. Tak o čom sa tu bavíme? O praobyčajnom šovinizme proti Rusku, prirodzene. Niečo podobné sa týka aj debilných poznámok o tom, kto spôsobil studenú vojnu. Mohli by sme odbiť tieto nezmysly oficiálnym medzníkom - prejavom Winstona Churchilla vo Fultone o železnej opone. Ale zmysluplnejšie je uvedomiť si, že tento proces (podobne ako ten dnešný) odštartovala globálna paranoja na oboch stranách zemegule: kým v USA zúril mccarthizmus, ktorý vo všetkých videl ruských agentov a podozrivých bez dôkazov popravoval, väznil, vyhosťoval alebo vyraďoval z knižníc zakázané knihy, v ktorých našiel prvky komunizmu (dokonca aj klasické dielo americkej demokracie Práva človeka od Thomasa Paina z roku 1809!!) - u nás zúril komunistický teror, hľadali sme agentov západného imperializmu a báli sa pásavky zemiakovej, o ktorej nám propaganda dokázala nahovoriť, že ju sem zhadzovala americká armáda... Dnešok je skôr varovaním, že sme nepoučiteľní a opäť sme sa nechali indoktrinovať hlúposťami. Ďalší zaslepený fanatik Ján Benčík tvrdí, že najväčšími vrahmi Slovanov vraj boli Stalin a Putin. Preboha živého. Ak vám z takéhoto výpočtu vypadne Hitler, tak je to čistá bezočivosť a ďalší dôkaz Benčíkovej pomätenosti a bezcharakternosti. A ešte tu máme europoslankyňu za Progresívne Slovensko Ľubicu Karvašovú. Hlúpu ako vráta na pitvore, ale o to sebavedomejšiu, ktorá tvrdí, že sme boli štyridsať rokov okupovaní Rusmi. A keď sa jej pokúsite vysvetliť, že ruskí osloboditelia odtiaľto do konca leta 1945 odišli, prostoduchá eurohujerka začne dávať habilitovaných historikov do úvodzoviek a oháňať sa prácou osoby, ktorá nie je odborníčkou na dejiny, ale iba publicistkou a spisovateľkou. Ale aj tú keby zvládla čítať s porozumením, dozvedela by sa, že hovorí všeobecne o krajinách strednej a východnej Európy, čiže je rozdiel medzi povedzme Rumunskom a Maďarskom (kde tá sovietska armáda ostala) a medzi Česko-Slovenskom, ktoré dve desaťročia odolávalo (ešte prezident Novotný odmietol rozmiestnenie sovietskych jednotiek, čo bola hlavná príčina, prečo ho Brežnev nechal padnúť a jedna z príčin invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968). Ale hlupáka nepoučíš. Antiruský šovinizmus už začína byť podobný antisemitizmu - Rusi môžu za všetko. A tak dochádza k absurdným situáciám, keď na Ukrajine zatvárajú múzeum Bulgakova či rúcajú sochy Puškina, Čajkovského a dokonca aj Tolstého - toho Tolstého, ktorý ruský imperializmus vždy nenávidel, bol v jeho nemilosti a dnes by pravdepodobne stál na strane Ukrajincov! Prosím vás, priatelia, nedajte sa zvábiť týmto primitívnym slovníkom. Je znakom nízkej kultúrnej a vzdelanostnej úrovne, zajatia ducha v okovách bludov a nenávisti. Rusi sú po mnohých stránkach civilizačne vyspelejší ako my a máme sa od nich čo učiť. Je len prejavom našej namyslenosti, obmedzenosti a nízkosti, ak nechápeme, že v tomto konflikte buď spoločne vyhráme alebo prehráme všetci. A ešte jedna poznámka. Český prezident Miloš Zeman sa za účasť svojej krajiny na bombardovaní Srbska ospravedlnil. Za Slovensko to neurobil nikto (ak nepočítam seba na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v Belehrade v júni 2013, lebo ja nie som predstaviteľ štátu). Ak na to nikto z najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky nemá dosť morálnej odvahy, potom by sme mali aspoň splniť svoj morálny záväzok byť silným advokátom Srbska v integračnom procese. Žiaľ, ani tam nie sme takí dôrazní ako napríklad Maďarsko, ktoré dnes ústami šéfa svojej diplomacie Pétra Szijjárta pripomenulo, že Brusel dnes vyvíja silný nátlak na to, aby bola Ukrajina uprednostnená pri vstupe do EÚ pred krajinami západného Balkánu. Budapešť to ostro odmieta a Pétér Szijjártó k tomu dnes povedal: "Nikto nemôže vážne myslieť, že Ukrajina je dnes v lepšom stave ako ktorákoľvek krajina západného Balkánu. To je jednoducho nezmysel. Kým pristúpenie krajín západného Balkánu k EÚ bude pre Európsku úniu prínosom, pristúpenie Ukrajiny by zničilo naše spoločenstvo ekonomicky i bezpečnostne." Rád by som sa dožil takéhoto kategorického stanoviska aj od Bratislavy..Čítaj viac

ŠTEFAN KVIETIK SI ZASLÚŽI ŠTÁTNY POHREB Ešte zopár osobných spomienok na jedného z najväčších slovenských umelcov všetkých čias, nesmrteľného Štefana Kvietika. Miloval šport, bol veľkým fanúšikom FC Barcelona, ale aj obdivovateľom Novaka Djokoviča, komentoval aj hokejové zápasy a pravidelne sa ma pýtal, či som to vid...el alebo mi vopred hlásil, kedy hrajú. S láskou sa staral o svoju záhradu, miloval kvety, vtáky, stromy a ešte minulý týždeň stihol uviazať vinič - keď som ho videl pri tejto práci, nemohol mi nepripomenúť svoju legendárnu postavu Urbana Habdžu z Červeného vína. Bol vášnivým poľovníkom, zbožňoval prírodu, najmä svoje milované Štiavnické vrchy, o ktorých vedel hovoriť s takou nehou ako o milenke. V posledných rokoch chodil už iba na postriežku pozorovať zvieratá, ale to mu stačilo, vtedy bol šťastný. Milovník dobrého vína a krásnych žien dostával v čase svojej najväčšej slávy 100 - 150 listov denne a po každom divadelnom predstavení na neho čakala záplava ctiteliek. Toto sa už asi nikdy opakovať nebude a túto poznámku venujem nielen všetkým tým dnešným influencerom a hviezdičkám, ktoré si namýšľajú, že ich každá mediálna pozornosť robí populárnymi či dokonca slávnymi, ale aj nám ostatným, aby sme si uvedomili, aký jedinečný zjav to bol. Jeho herecké majstrovstvo spájalo i názorových protivníkov. Dokonca aj Richard Stanke sa o ňom vyjadril, že to bol "jeden skvelý neskutočný herec". Štefan Kvietik však bol aj nesmierne dobrým človekom. Mal rád ľudí, vyjadroval sa o nich iba s úctou a láskou a ak mu niekto ublížil, nespomínal ho, nikoho neosočoval, ani nekritizoval. Bol to aristokrat ducha, neobyčajne kultivovaný, zdvorilý a vzdelaný pán. Dnes je slovo "pokora" už zdevalvované, ale on bol jeho pravým a nefalšovaným nositeľom. Nikdy sa nevyvyšoval, hoci mal byť na čo pyšný, skromnosť bola jeho najväčšia cnosť a pred rokmi, keď ho niekto označil za najväčšieho herca, to dôrazne odmietol, tvrdiac, že najväčšími hercami boli Karol Machata a Ctibor Filčík. Vždy prísne odlišoval umeleckú stránku od politickej, preto, aj keď mali diametrálne odlišné názory na dianie v spoločnosti, nedal na Milku Vášáryovú dopustiť a nazýval ju "Madonnou slovenského herectva". Do konca života mi bude ľúto, že sme nestačili zrealizovať jeden nápad, ktorý som mu pripravoval ako darček k májovým narodeninám: chcel som ho vziať do Lomnického sedla, v ktorom sa nakrúcala kultová Medená veža, a kde nebol od vzniku filmu, a urobiť o tom krátky dokument... O máloktorom človeku možno povedať, že mal tak hlboko v srdci Slovensko, ktoré bezhranične miloval. Dušou bol národniar, ale nebol to nijaký primitívny nacionalista, extrémizmus každého druhu ho odpudzoval, bol ctiteľom rázusovskej Slovenskej národnej strany, ktorá podľa neho tvorila neprekonateľný ideál. Čítal aj moje knihy, veľa sme sa o Slovensku rozprávali a azda aj preto sme si tak rozumeli - on prirovnával naše rozhovory k tenisovej hre, kde ja som mu prihrával "loptičky" a umožnil mu tak rozvíjať vlastné myšlienky. A hoci ma jeho najbližší v týchto smutných chvíľach, keď nás opustil tak náhle a nečakane, ubezpečovali, že ma mal "veľmi, veľmi, veľmi rád", ja sa nehanbím priznať, že pre mňa to bol poloboh antických rozmerov, ku ktorému som vždy vzhliadal. O to ťažšie a bolestivejšie sa mi o tom rozpráva, keď o ňom už hovoríme iba v minulom čase... O Štefanovi Kvietikovi sa v týchto hodinách a dňoch veľa porozprávalo a ešte sa aj porozpráva. No len málokto vie, že v roku 1990 mal byť protikandidátom Václava Havla pri voľbe prezidenta ČSFR. Osobne s ním o tom hovoril aj Alexander Dubček. Kandidatúru však odmietol. Svoje poslanie videl viac na umeleckom poli, ale predstavte si, akú múdru a charizmatickú hlavu štátu by sme mali... On sa však utiahol do úzadia. V posledných rokoch úplne stratil kontakt s tvorcami legendárnej Tisícročnej včely. No keď pred pár týždňami spisovateľ Peter Jaroš oslavoval 85. narodeniny, vypýtal si odo mňa jeho telefónne číslo, aby mu zavinšoval. Obaja sa tomuto zvítaniu veľmi potešili, veď mali na seba krásne spomienky nielen z nakrúcania, ale aj z Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach. Ktosi ho dnes prirovnal k Belmondovi... Typovo to bol skôr slovenský "Lino Ventura", ktorého mal rád a ktorého aj daboval (no svoj hlas prepožičal napríklad tiež Seanovi Connerymu v Mene ruže). Ale svojím významom naozaj pripomína "slovenského Belmonda". Je to vývozný artikel, ikona slovenskej kultúry, ktorá formovala našu mladosť, dozrievanie, správanie... Preto by som bol nesmierne šťastný, keby sme už konečne aj my dokázali oceniť našich najväčších z najväčších. Keby sme si uvedomili, že herecká generácia takých velikánov, akými boli Ladislav Chudík, Karol Machata, Ctibor Filčík, Gustáv Valach, Július Pántik, Jozef Kroner, ale aj Mária Prechovská, Emília Vášáryová či Božidara Turzonovová, mala svetovú úroveň a dokázala by schovať do vačku aj hollywoodskych hercov. Rozlúčiť sa so Štefanom Kvietikom tak ako sa napríklad Francúzsko dokáže lúčiť so svojimi geniálnymi osobnosťami, je povinnosťou kultúrneho národa. Veľmi ma mrzelo, že pri príležitosti jeho 90-ky sa nenašiel nikto, kto by mu udelil nejakú štátnu cenu, že sa nezmestil ani len do tej trápnej "Siene slávy" verejnoprávnej televízie. Ale aj keď si maestro na svetských poctách vôbec nezakladal, dnes s plnou vážnosťou vyhlasujem a navrhujem: Štefan Kvietik si zaslúži štátny pohreb. Ako výnimočná osobnosť, ktorá ovplyvnila životy niekoľkých generácií, ktorá tento národ spája a definuje, a za ktorou úprimne smúti celá spoločnosť. Veľmi o to prosím: on si takúto poctu naozaj zaslúžiČítaj viac

ODIŠIEL POSLEDNÝ Z NAJVÄČŠÍCH VELIKÁNOV SLOVENSKÉHO HERECTVA Je to pre mňa zdrvujúca správa. Ešte pred pár dňami sme spolu hovorili. Bol zoslabnutý, ale stále veľmi čulý, trápilo až znechucovalo ho dianie v Slovenskom národnom divadle, ale o to vášnivejšie vedel rozprávať ako veľký fanúšik športu o zápasoch, ktoré... pravidelne pozeral v televízii. Tešil sa z vtáčej búdky vo svojej záhrade a ako takmer 91-ročný ešte stále dokázal pracovať vo vinici... Majster Štefan Kvietik nás včera večer ticho opustil. Vyrovnaný so životom, v krásnom veku odišiel do večnosti, o ktorej tak rád a tak často uvažoval. V posledných rokoch bral každý deň života ako dar a prijímal ho s vďačnosťou. Láskavý, skromný, nesmierne kultivovaný a noblesný pán, ktorý hovoril o ľuďoch len v dobrom a tých, ktorí mu ublížili, nespomínal. Nebolo takých veľa a už ani nebude. Lebo každý, kto opakuje klišé, že všetci sme nahraditeľní, nechápe, že existujú jedineční a geniálni ľudia, ktorých nahradiť jednoducho nemožno. Mnohým snáď až teraz dôjde, koho sme stratili, že to bol posledný z najväčších velikánov slovenského divadla, filmu a televízie, ikonický gigant slovenskej kultúry, jeden z pilierov našej kultúrnej vyspelosti. Nebudem na tomto mieste rozoberať, že sme si tohto herca európskeho formátu vážili príliš málo, že som sa až hanbil, ako si ho Činohra SND pri príležitosti jeho 90. narodenín nedokázala dôstojne uctiť, že sme my, jeho priatelia, museli suplovať štát... V tejto chvíli nedokážem povedať viac, lebo mi srdce zviera bolesťou. Som len nesmierne vďačný životu, že mi umožnil byť mu v posledných rokoch jeho pozemskej púte tak blízko. Želal by som si, aby si ho verejnoprávna televízia uctila nielen jeho ikonickými filmami, ale aby vytiahla zo svojho archívu aj jeho divadelné skvosty, ako napríklad Marcové ídy, aby každý, aj tí mladší, pochopili, aký to bol výnimočný umelec. Odišiel vzácny priateľ, odišiel skvostný človek, odišiel významný herec, ktorý nám tu zanechal poklady, vďaka ktorým môžeme všetci pochopiť, v čom spočíva genius loci slovenskej kultúry... Veľký, veľký Kvietik! Jediný človek, pred ktorým sa dokážem hlboko pokloniť. Nech odpočíva v pokoji a nech nám svieti v duši ako maják toho najlepšieho, čo formovalo a čo predstavuje Slovensko. Večná sláva, drahý majstreČítaj viac

Odporúčajú štyria z piatich psychiatrov. Ale len tí, ktorí píšu Ficovi otvorené listy. Lebo na dnešných čoraz absurdnejších protestoch frustrovaných ľudí s utkvelou predstavou, že ktosi vytrháva Slovensko z Európy, budú mať veľa, veľa, naozaj veľa práce. Inak odporúčam sem-tam zmeniť tematiku protestov, je to osviežuj�...�ce. Napríklad demonštrácia proti diskriminácii mimozemšťanov na úradoch práce, vyvolávanie aprílového dažďa, prípadne protest proti dôsledkom pohlavného života mravcov na zakrivenie zemskej osiČítaj viac

TAK DLHO SA CHCEL DIŠTANCOVAŤ OD SMERU, AŽ SA NAPOKON STAL JEHO MINISTROM Ak som doteraz hovorieval, že situácia na našej politickej scéne už nie je práca pre politického analytika, ale pre psychoanalytika, tak po dnešnom dni túto robotu rád prenechám stand-up komikom. Samuel Migaľ sa svojimi statusmi tak systematicky zosmiešňuje,... že nechápem, že sám nevidí, že jeho vyjadrenia sú paródiou na neho samého. Jeho názorové piruety mu už nikto príčetný nemôže uveriť, a po tom, čo si dnes vypočul od hlavy štátu, by som na jeho mieste vrátil vymenovací dekrét, poslanecký mandát a zvyšok života chodil po kanáloch. Oceňujem principiálny postoj prezidenta republiky, ktorý v tejto situácii z ústavného hľadiska nemal na výber, preto adresoval novému ministrovi aspoň slová, ktoré si nedá za klobúk. Okrem toho, že vysoko ocenil prácu predchádzajúceho vedenia rezortu, čím spochybnil Migaľovu kritiku, novovymenovanému šéfovi ministerstva informácií vmietol do očí, že sa dostal do tejto funkcie "len na základe politických dohôd, ktoré ste ako podmienku vašej ďalšej podpory vládnej koalície urobili s predsedom vlády". Inak povedané: Samuel Migaľ sa dostal do vytúženého kresla len na základe vydierania a politického obchodu. To je strašná správa o stave tejto spoločnosti a ja sa čudujem, že to spokojný premiér nevidí, lebo normálnemu človeku je z toho na vracanie. Aby teraz už minister Migaľ tento pocit trápnosti dorazil, pri následnom vyhlásení (počas ktorého len ťažko predýchaval - podľa vlastných slov - ostré a tvrdé vyjadrenie prezidenta) povedal, že on sa vraj na tejto ceste ocitol, on si ju dobrovoľne nevybral... No ešte nech povie, že sa obetoval a že mu ten vládny bavorák vnútili! Hotové Kocúrkovo! Bežní ľudia sa už strácajú v tej záplave prázdnych a neustále sa meniacich táranín, ktorými Migaľ zúfalo zdôvodňoval, prečo sa správa tak nevypočítateľne. Ale jedno by sme si mali pamätať všetci. Na úplnom začiatku tejto rebélie migaľovci vysvetľovali svoje konanie tým, že chcú, aby sa Hlas tak strašne nepodobal na Smer. A výsledok toho vydierania je, že Samuel Migaľ sa stáva ministrom za Smer, lebo šéf Hlasu Matúš Šutaj Eštok s ním nebol ochotný robiť takéto špinavé politické kšefty. So všetkými dôsledkami, ktoré to prináša. Toto je taký precedens, že bude mať, obávam sa, dlhodobé negatívne dôsledky na už aj tak dosť suterénnu politickú kultúru. Nejde len o to, že Migaľovo dušovanie sa, že mu nejde o funkcie, je výsmechom, lebo tak dlho mu išlo o hodnoty, až zistil, že najvyššiu finančnú hodnotu má ministerstvo investícií, všakáno. Ide o to, že táto vláda stratila svoj pôvodný étos a bude čoraz ťažšie obhajovať zmysel jej existencie. Napokon, som presvedčený, že premiér svojím dnešným nezvyčajným útokom na koaličných partnerov odštartoval predvolebnú kampaň. Obviňovať z krízy Hlas-SD za to, že nazval migaľovcov pravým menom - VYDIERAČI; obviňovať SNS, keď jej predsedu nepekne ťahal za nos, že sa môže stať predsedom NR SR, pričom ho iba zneužíval ako baranidlo v osobnom konflikte s Petrom Pellegrinim; a nepriznať ani štipku zodpovednosti za to, že ako predseda vlády začal riešiť požiar na povale až vtedy, keď mu už horel celý dom - považujem za nesmierne alibistické až zbabelé. Ale je to jeho voľba a aj to je súčasť príbehu bezškrupulóznej ruvačky o moc, v ktorej už dávno nejde o žiadne hodnoty a princípy..Čítaj viac

Už o chvíľu.