Žrec Slavomír bol už starý, prastarý. Tvár vysušená, dlhá brada sivá. Zhrbený sedel pred vchodom do jaskyne, nad ktorou sa týčila vysoká skala. Sedel zhrbený a trasľavou rukou hádzal do posvätného ohňa, čo ustavične udržiaval pre boha Perúna, konáriky voňavého jalovca, hrste voňavej mäty, materinej dúšky a šalvie. A ...ešte všelijakých voňavých bylín, čo nazbieral na lúčke pod skalou. Zbieral ich od prvých dní, keď Vesna lúčmi slnka rozohriala zem, až po prvé mrazy, ktorými spálila byliny Morena. Zbieral ich a ukladal na kôpky do výklenku hneď za vchodom jaskyne. Jalovec bol pre hromobijcu Perúna, mäta pre rozkošnú Ladu, bohyňu mladosti a lásky. Materina dúška zase patrila Vesne, bohyni jari, a šalvia Živene, bohyni života. Svantovítovi sa najviac zavďačil vôňou žitnej slamy, lebo on bol bohom úrody. Velesovi, ochrancovi dobytka i pastierov, obetovával hrste ďateliny a bôľhoja, ktoré usušil v kvete.
Aj teraz hádzal Slavomír sušené býlie do plameňov a pritom hundravo šušlal bezzubými ústami: - To za Perúna, to za Svatovíta, toto za Ladu ...
Ohník horel a trochu čmudil. Dym žrecovi chvíľami zacláňal výhľad na lúčku, na ktorej dolnom konci stála prastará lipa. Slavomír si pamätá, že keď bol mladý, lipa už bola taká veľká, ako je teraz. Lipa - posvätný strom. Nik nesmel z nej odlomiť konárik, aby sa bohovia naň nerozhnevali. O krátky čas začne tento obrovský strom tuho rozvoniavať a potom bude jeho vôňu cítiť až hlboko v jaskyni.
Hľadí starý žrec na lipu a je mu smutno. Už dlho mu býva smutno, ba je mu čoraz smutnejšie. Myslí na časy, keď tu bolo vždy plno ľudí, starých i mladých. Viac mladých ako starých. A teraz zväčša býva sám. A keď sem dakto príde, tak už iba starci. Mládež sa už neklania starým bohom, mládež tašla za bohom, ktorého sem doviedli akýsi dvaja bratia zďaleka. Vraj je to boh milostivý, všetko vraj vie odpustiť. Hovorí sa, že odpustil aj tým, čo ho na kríž pribili. Ale čože to môže byť za boha, čo ustavične odpúšťa a čo sa dá pribiť na drevo kríža? To už Perún je inakší boh! Vie aj trestať, vie aj hromami udierať.
Načiahol Slavomír trasľavú ruku za seba a znova vzal snopec jalovca.
"Na tvoju slávu, Perún!"
Hodil jalovec do ohňa, až suché halúzky sprašťali.
Aká je len pustá táto Jasná poľana a ako tu bývalo veselo!
Veru tak, lúčka pod vysokou skalou sa zove Jasnou poľanou. Aj toto meno jej dal žrec Slavomír. Nie, nevyslovil ho, ale deň čo deň, noc čo noc osvecoval lúčku svätým ohňom. Najmä nocami žiara siahala až po lipu. Večne bola táto lúčka svetlá, ožiarená a ľud jej preto začal vravieť Jasná poľana.
A dnešný deň nie je obyčajným dňom. Je dňom slnovratu, keď bohyňa Vesna schádza na zem, ktorú oteplí svojím dychom, aby na ňu mohla rozsypať zo svojho nádherného plášťa farby všetkých kvetov.
Kedysi v tento deň pred západom slnka sa sem schádzavali ľudia z okolitých osád, spievali, tancovali, tešili sa a obetovali tejto bohyni nádeje.
Ktože dnes sem príde?
Žrec Slavomír chcel vstať, aby sa rozhliadol, lež nevládal. Bolo by ho treba podoprieť, zodvihnúť, pomôcť starým krížom. Boli časy, keď mu pomáhali mnohí. Dnes nieto nikoho.
Slnko sa už kloní k svojej kolíske, už by mali začať prichádzať. Či vari ostane celkom sám so svojimi bohmi? Či sa Perún môže na to dívať a nestrestať nevďačných ľudí?
Ešte dlho sedel Slavomír sám so svojimi chmúrnymi myšlienkami, kým predsa len prví prišli. Ale všetko stareny a starci. A za prvými badkali zasa len starí ľudia. Kráčali hore lúčkou zhrbení, podopierali sa palicami a keď prišli bližšie, hlboko sa klaňali. Bohom a jemu, starému žrecovi. Slavomír teraz častejšie hádzal býlie do ohňa, aby zacítili tú božskú vôňu, aby sa hlbšie korili.
Posadali si na okolité kamene, sklonili hlavy a tak svätili príchod Vesny. So sklopeným zrakom, so sklonenými hlavami.
Potom sa poriedko trúsili ešte ďalší a keď slnko skončilo svoju dennú púť a uložilo sa do purpurových perín, už nik neprišiel.
Slavomír zodvihol ruky do výšky, hlboko sa poklonil a povedal: "Vitajte, starci!"
Chvíľu bolo ticho, iba oheň praskotal, a žrec už so spustenými rukami hovoril ďalej: "Čože ste prišli sami, bez mladých?"
"Veď vieš, žrec Slavomír," odpovedal jeden zo starých.
Slavomír prikývol, až mu biela brada padla na kolená.
"Viem, zabudli naši mladí na Perúna, zabudli aj na Vesnu, aj na Svantovíta. Na všetkých zabudli pre toho jedného, ktorému netreba prinášať obete. Akýže je to boh, keď odpustí bez všetkého, bez obete, bez pokory. Ten veru je len pre takých, čo chcú ľahko žiť!"
Vstal jeden zo starcov, podoprel sa krivou bakuľou a takto vetí Slavomírovi: "Z teba vraví Perún, Slavomír!"
"Hej, Perún a ja rovnako myslíme," prisvedčil starý žrec, "či si vari myslíš, že nemáme pravdu?"
"Nie sú tí mladí zasa takí planí," pokračuje starec, čo začal túto reč, "mnohí dodržiavajú staré zvyky. Vysýpajú popol zo svojich ohnísk pod strechu obydlí, aby im oheň nenarobil škody. Aj dnes dali vajíčka pod prahy, aby privítali Vesnu. A či nás starých nevyprevádzajú na druhý svet podľa našich zvykov? Či nám nedávajú pod jazyk peniaz, aby sme sa mali za čo previezť na druhý breh tamtoho sveta? Či nám nedávajú do hrobov poživeň, aby sme mali čo jesť na poslednej ceste?"
Slavomír hľadel na starca sršiacimi očami. Roztiahol ruky a mocným hlasom odvetil: "Robia to, robia, ale potajme a so strachom pred novým bohom a jeho kňazmi. Ani sem sa neopovážili prísť. Sem k nohám Perúna, najväčšieho z bohov ich otcov a predkov!"
Starec si sadol, schúlil sa, už nepovedal ani slova.
Tak je to. Hej, tak, ako vraví Slavomír. Robia to zo strachu potajme!
Žreč prihodil na oheň suché raždie. Aspoň ten oheň nech veselšie blkoce.
A vtedy, keď sa vatra s praskotom rozhorela, odkiaľsi zdola, hlboko pod lipou, ozval sa spev mladých hrdiel. Znel od brehov dvoch riek, čo sa v týchto miestach spájajú v jednu.
Morena, Morena,
za kohos´umrela?
Ne za ny, ne za ny,
než za ti kresťani ...
Pieseň znela a odrážala sa od skaliska, pod ktorým sa v starých tvárach odrážala žiara vatry. A zrazu Slavomír zobral v sebe všetku silu a vstal. Bez cudzej pomoci. Ruky vysoko nad hlavou. A rečie: "Vidíte, už aj Morenu hádžu do Dunaja nie za svojich bohov, aj tam už vplietli kresťanov!
Starcom a starenám sa zdalo, že Slavomírova postava rastie do výšky. A to sa posledný raz vzopäla v kŕči. Odrazu akoby ju zasiahol blesk, žrec Slavomír sa skĺzol k vatre a nebolo v ňom viac života.
Dlho hľadeli starci na jeho mŕtve telo. Vyjavene a so strachom. Uvedomovali si, že v Slavomírovi odišiel posledný zo strážcov ohňa starých bohov.
Potom sa začali rozchádzať a boli ešte starší a ešte zhrbenejší.
Odvtedy už neosvecoval Jasnú poľanu večný oheň. Iba stará lipa stála poniže, aj tá však čoraz viac klonila svoje konáre k zemi.
(povesť Posledný žrec z Jasnej poľany z knihy Ruda Morica - Zvon lumpovČítaj viac
Prihlásiť
Terms of service
